Média sa predháňajú v spočítaní, koľko nebezpečných alebo nechránených železničných priecestí existuje a hľadajú, kde sa stala chyba. Od správcu železničnej infraštruktúry (Železníc Slovenskej republiky) sa požaduje, aby mali všetky železničné priecestia nejaké mechanické zábrany, výstražné systémy a pod. Železnice Slovenskej republiky zase argumentujú tým, že na málo frekventovaných cestách, ktoré križujú železničné priecestia by bolo veľmi nákladné budovať mechanické zábrany alebo svetelné výstražné zariadenia, zvlášť ak peňazí nemajú nazvyš. Zábrany samozrejme môžu vybudovať, avšak na náklady samotnej obce alebo mesta, na ktorého území takéto priecestie existuje. Obce samozrejme tiež nemajú peniaze. No začarovaný kruh.
Skúsim sa na tento problém pozrieť z iného hľadiska a to z hľadiska účastníka cestnej premávky. Riešenie vidím práve v úprave a doplnení nového zákona o cestnej premávke (č.4/2009) o nasledujúce odseky.
„Účastník cestnej premávky je povinný vždy zastaviť pred (nechráneným) železničným priecestím z miesta, z ktorého majú náležitý výhľad na trať a presvedčiť sa, či môžu bezpečne prejsť cez železničné priecestie. Po uistení, že mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí, môže prejsť cez železničné priecestie.“
Čo by sa tým dosiahlo?
No minimálne by museli zastaviť všetci účastníci cestnej premávky, teda aj chodci, cyklisti a nielen iba vodiči. Nechránené železničné priecestie by fungovalo ako normálna stopka. Ak je stopka na ceste, musíme vždy zastaviť, aj keď niekedy na miestach, kde je možné vidieť, že nás žiadne vozidlo neohrozuje. Ale zastaviť musíme, o tom sa nediskutuje. Pamätal som aj na tých, čo budú namietať, že v prípade viacerých automobilov za sebou by ich to zdržiavalo.
„V prípade, že k (nechránenému) železničnému priecestiu prichádza viacero vozidiel za sebou v kolóne, povinnosť zastaviť má vždy prvé vozidlo. Ostatné vozidlá nasledujúce za ním môžu prejsť cez železničné priecestie plynule bez zastavenia, ak sa presvedčili, že môžu bezpečne prejsť. To platí iba v prípade, ak vozidlá zoradené za sebou v kolóne majú náležitý výhľad na všetky smery trate a nič im nebráni vo výhľade na trať (napr. stromy, budovy a pod.).“
Druhý odsek teda reflektuje na skutočnosť, že v prípade viacerých vozidiel v kolóne za sebou by spôsobovalo väčšie zdržanie, ak by mal každý vodič zastaviť. Ide prevažne o miesta, ktoré umožňujú dobrý rozhľad na väčšiu vzdialenosť na trať a vodiči vozidiel idúcich za sebou v kolóne majú dobré rozhľadové podmienky na to, aby videli, že na trati sa zo žiadneho smeru neblíži vlak, ktorý by ich ohrozoval.
Riešené je možno jednoduché, nenákladné a jeho podstata je založená na zodpovednosti jednotlivých účastníkov cestnej premávky. Samozrejme môžeme o jeho prínose diskutovať do nekonečna.
Preto jedna rada na záver. Priraďme si takúto virtuálnu stopku radšej ku každému nechránenému železničnému priecestiu, cez ktoré budeme prechádzať.
